V článku sa hovorí o možnej účasti zlyhania stresovej reakcie pri náhlej smrti vyčerpanej osoby v priebehu záchrany.
 Pod pojmom "smrť pri, alebo dokonca zo záchrany" rozumieme náhlu, neočakávanú smrť vyčerpanej osoby bezprostredne pred, alebo po zahájení záchrany, teda v čase, keď napätie /psychický stres/ náhle ustupuje a vôľové impulzy zachraňovaného prestávajú. Za príčinu smrti, ktorej mechanizmus nie je jasný sa pokladá náhle zlyhanie neuro - endokrinných vzťahov.
"Zachraňovaný sa ocitne náhle v situácii insuficiencie vlastných vegetatívnych impulzov paradoxne preto, lebo je už zachraňovaný."
 Tento stav definoval uvedeným spôsobom Jenny z Rakúska už pred viac ako 2 desaťročiami. Od tých čias sa mu venovali viacerí autori, ktorí predstavujú 2 možné scenáre:
- V stave extrémneho vyčerpania sú základné životné funkcie udržiavané ešte obzvláštnou psychickou a fyzickou aktivizáciou blízko hranice totálneho zlyhania. Každé ďalšie, i veľmi malé nároky a zmeny /napr. i zahájenie záchranných opatrení/, môže viesť k finálnemu zrúteniu.
- Mohlo by však dôjsť i k zrušeniu extrémnej aktivizácie sympatiku prechodom do hlbokej inhibície v dôsledku vágovej hyperaktivity v zmysle ústupovej reakcie s účasťou Bezold-Jarischovho reflexu.
 Príčinou prerušenia vôľových impulzov môže byť úľava z prichádzajúcej záchrany, ale aj rezignácia, keď sa situácia javí zachraňovanému už beznádejnou. Podľa všetkého sa jedná viac o vegetatívne - hormonálny ako energetický problém. Ani dnes však nevieme uspokojivo zodpovedať aké sú príčiny zlyhania pri smrti počas záchrany. Postrádame dostatok údajov, lebo týchto prípadov nie je veľa, nevieme ich predpovedať, v kritických situáciách, keď sú záchranné opatrenia absolútne prioritné sa s nimi nedá otáľat podrobnejším vyšetrovaním a naviac sa často kombinujú s vyčerpaním i dehydratácia, podchladenie a traumatizmus.
 Zatiaľ najviac odpovedí nám poskytujú rozbory reakcie "boja a úniku" pri strese, kedy sa uplatňuje účinný, CNS koordinovaný program pre naliehavú situáciu. Smeruje k účelnému nasadeniu neuromuskulárneho systému a jeho podstatnou súčasťou je podiel sympato-adrenomedulárneho systému. /Zo skúseností a experimentov na zvieratách je však zjavné, ze má i svoje slabé stránky/. V uvedených experimentoch vedie vyradenie postganglionárnych, eferentných neurónov sympatiku pri súčasnom odstránení drene nadobličky k zrúteniu podstatných metabolických a cirkulačných funkcií. Na druhej strane sympatomimetiká, akými sú i niektoré dopingové prostriedky zvyšujú dočasne výkon, ale iba v miere, ktorá je v súlade s individuálnym prežitím ako ukazujú niektoré tragické úmrtia pri športe.
 Intenzívne medicínske nasadenie katecholamínov a príbuzne účinkujúcich substancií k nastoleniu a udržiavaniu vitálnych funkcií je strategickou stimuláciou adrenergných receptorov. Pri skúmaní ich účinkov však treba zohľadniť, že v mnohých prípadoch sa stretávame už s predchádzajúcim poškodením cieľových orgánov.
 Je však dokázané, ze organizmus v kritických podmienkach dokáže mobilizovať enormné množstvá vlastných katecholamínov. Možno to dokumentovať napr. i na fyziologickej forme extrémneho stresu akým je pôrodný stres s masívnym vzostupom hladín katecholamínov dieťaťa. Účelnosť tejto reakcie dokázali experimenty na zvieratách. Hypoxickí novorodenci majú omnoho menšie šance na prežitie, keď sa im odstráni dreň nadobličky.
 Najznámejšou reakciou zlyhania je mdloba, v podobe vazodepresorickej synkopy. Bola do hlbky preštudovaná v polovici tohto storočia Jarischom z Innsbrucku a ako sa ukázalo, ide o masívne zabrzdenie eferentnej, perifernej sympatickej aktivity pri súčasnej stimulácii drene nadoblicky /Bezold-Jarischov reflex/. Súčasne s vyradením tonizujúcich reflexov, ktoré je sledované masívnou vazodilatáciou, so známym poklesom odporu v cievnom riečišti a tlakom krvi, stúpa aktivita vágu s bradycardiou, dokonca i prechodnou asystoliou, poklesom tonu kostrového svalstva a poruchou vedomia.
 Je všeobecne známe, ze emocionálne faktory rôzneho druhu, môžu vyvolať vazodepresorickú synkopu. Táto reakcia sa však uplatňuje asi i pri mnohých formách náhlej smrti.
 I vo vzťahu k otázke príčin náhlej smrti pri záchrane, možno uvažovať, že endogenne, alebo exogenne vyvolaná stimulácia sympatickej aktivity, je nasledovaná vazodepresorickou reakciou, ktorú priamo vyprovokuje.
 Ako však už bolo konštatované, bez ďalších klinických, alebo experimentálnych pozorovaní, nemožno zatiaľ uspokojivo zodpovedať otázky príčin a mechanizmov smrti pri záchrane.
 

Preklad a úprava MUDr. Miko I. (krátené)