Omámení prašanom sa púšťame do neznámych podmienok
100m jazdy prašanom nemohlo stačiť. Nie po tom dlho trvajúcom snehovom zúfalstve. Hajkos to púšťa ďalej. Ďalej do neznámeho žľabu s neznámym koncom. Ako stádo ideme za Hajkosom. Základňa myšlienka je, že keď to bude vyzerať zle, vrátime sa. Čašu bolo relatívne dosť. Ale…akosi sme si pri nádhernej lyžovačke nechceli uvedomiť toto:
- nemáme mapu
- nevieme kam ten žľab vedie, ako skončí
- nevieme aká je lavínová situácia, nevieme aký má sneh podklad, nerobili sme žiadnu sondu
- nikto poriadne nevedel kam ideme
- sneh bol hlboký a svah relatívne strmý, čiže návrat by bol časovo náročný a vyčerpávajúci
Na takýto sneh sme čakali takmer 3 týždne
Ako je možné, že aj napriek tomu sme pokračovali ďalej? Ohlúpli sme. Neviem ako si to inak vysvetliť, keďže každý z nás mal za sebou nejakú lavínovú skúsenosť. Utešujem sa, že máme komplet lavínovú vystroj.
Keď to miluješ, treba niekedy riešiť lavíny
Zjazd korytom s niekoľkými zrazmi (lyžovateľnými) sa postupne mení na traverz s miernym sklonom – lyžujeme ponad koryto potoka, ktorý tušíme niekde pod nami. Zrazu sa mi Hajkos s Bimbasom stratia za záhybom koryta. Čakám Michala. Ideme ďalej a čo vidíme? Spadnutá minilavínka a dole v lavíništi Hajkos. Zjavne živý. Ale niečo hľadá. Lyžu. Márne. Pomáhame mu. Lopatami prehrabeme takmer cele lavínište (2–3 hodiny vyčerpávajúcej práce), ale lyža zmizla.
Prašanové opojenie znižujúce IQ
Uvedomili sme si toto: je zle, že sme lyžu nenašli, pretože sa nemôžeme vrátiť – v hlbokom snehu by bol problém ísť peši, preto musíme pokračovať ďalej žľabom (ktorý sa už zmenil skôr na koryto s minimálnym sklonom), aj keď Hajkos len na jednej lyži. Prúser. Na druhej strane – Hajkos prežil. Keby sa viezol o par metrov ďalej, lavína ho zasype v niekoľko metrov hlbokom koryte potoka. Sami by sme ho asi nevyhrabali. Nálada nebola najlepšia, ale bola konštruktívna. Žiadna panika.
Odtrh skoro až po podklad
Ideme teda ďalej. Už vieme, že lavínovka nie je nulová. Nevieme ale odhadnúť či je to zlé všade alebo len niekde. Ideme nanajvýš opatrne, koniec srandy. Ešte zažijeme krušné chvíle, pretože cestou dole sa nedávyhnúť niekoľkým vysoko riskantným miestam. Našťastie to dobre dopadne a pred sebou zbadáme nejakú dedinu.
Lavína bola maličká, ale pozorné oko vidí hranu kaňona potoka, mohlo to skončiť nepríjemne, Hajkos prezil a my sa tomu tesime
Ukáže sa, že je prázdna (na zimu ju obyvatelia úplne opustili), a tak sa nemáme koho opýtať, kde sme a kam mame ísť. Ideme teda ďalej dole dolinou. Hajkosa občas ťaháme pomocou systému zviazaných palíc a ruksaku. Ak náhodou stretneme civilistu, nechce sa mu s nami komunikovať, takže netušíme, ako ďalej to máme do civilizácie. Neostáva nám nič, len dúfať, že nie ďaleko, aj keď podľa chovania domácich máme dojem, že je to aspoň 100 km:) Nakoniec sa dostávame do civilizácie po cca 10 km pochode dolinou.
Pred nami sa zjavila civilizácia. Ale od asfaltky sme poriadny kus
Prežitie zapíjame v najbližšej krčme. Vieme, aké chyby sme spravili a vieme čo sa mohlo stat.
V relatívnom bezpečí, už len zistiť, kde vlastne sme
Hlavne ponaučenia:
- nedať sa opiť prašanom
- keď nevieš, kde si a nemáš mapu, nechoď do neznámych miest ak nemusíš
- zachovaj čo najchladnejšiu hlavu
- ak nepoznáš miestne podmienky, môžeš umrieť skôr ako by si chcel.
Pohľad späť na opustenú dedinu a okolité nádherné ale nebezpečné kopce
Hendikepovaný Hajkos to mal v hlbokom snehu nepríjemné
Má to dve oči, tri lyže a 2 metre
Preživší Hajkos po príjemnom výlete
autor: Matúš