Prečo … ?
Lezcom ktorí dlho lezú prevažne na umelých stenách zvykne časom začať chýbať niekoľko vecí – technika, schopnosť čítať skalu a ovládať svoju psychiku. Umelá stena je skvelým miestom na rozvoj sily, vytrvalosti a či naučenie sa liezť vo veľkých previsoch, rozmiestnenie a veľkosť chytov však neposkytuje toľko možností na pohyb a preto kreativita, schopnosť používať efektívne nohy sa nerozvíja adekvátne sile, prípadne až klesá. Poznáte to … nepoužívaný orgán zakrpatieva, podobne je to aj s našimi schopnosťami a vedomosťami. Možno aj preto sa na jar tak často nestačíme diviť: “Kam odmontovali všetky nohy?”.
Opomenutá spára, foto: Petr Jandík
Druhou nástrahou zimného tréningu na umelej stene je jednotvárnosť. Prostredie na stene je nám dôverne známe, pôsobíme stále s partiou kamošov, poznáme všetky chyty, vieme čo od nich môžeme čakať. Pri lezení na skalách – či už onsajtovaní alebo lezení v nových oblastiach je prostredie iné, chyty nepoznáme naspamäť tisíckrát ochytaný každý z nich a to mnohým z nás spôsobuje psychické problémy natoľko, že na skale či v neznámom prostredí nie sú schopní vydať zo seba všetko čo v nich je. S podobným problémom sa stretávajú aj pretekári – určite ste už počuli o výhode domáceho prostredia.
Jedným z dôvodov jarného neštastia bývajú často aj prehanné očakávania spojené s výrazným zvýšením sily a vytrvalosti – čo však pre prejav na skale nie je (bohužiaľ?) to jediné. Celú zimu lezieme na stene ťažké previsnuté 7b-čka a keď to potom na skale nejde ani v 6c+ … no koho by to nenaštvalo. Na to som celú zimu makal? Veď to bolo na nič!
Základy
Na to aby ste vyliezli ťažkú cestu, a vôbec na akýkoľvek športový úspech je potrebné zvládnuť istý základné zručnosti. Celkový úspech na skalách či pretekoch je kombináciou množstva faktorov – techniky, sily, vytrvalosti, psychiky, taktiky, pričom záleží aj na takých detailoch ako je sily prstov na jednotlivých typoch chytov (oblina, lišta, …), čo v lezení poskytuje veľké množstvo drobných zručností. Nedostatok ľubovoľnej z nich môže celý systém naštrbiť. Preto je samozrejmá snaha vyvýjať jednotlivé faktory ovplyvňujúce lezenie tak, aby boli na približne rovnakej úrovni. Váš najslabší článok vás bude neodvratne ťahať ku dnu. Darmo date do trabanta motor z BMW, auto sa pri 100km/h začne tak triasť, že rýchlejšie nepôjdete. Ani motor z Ferari tento stav nezmení! Je treba popracovať inde. Podobne to je aj v lezení. Zhybátori z umelých stien by možno mohli uvoľniť svaly a popracovať na technike, miesto zbytočného naberania ďalšej sily. Známe heslo Bena Moona “Technika nie je náhradou za silu” (Technique is no substitute for power!) platí len vtedy, ak sila je podporená aspoň základným množstvom techniky.
Srbsko, Štítek, Visačka, foto: Petr Jandík
Len pomaly …
Preto ak sa potýkate s podobným druhom problémov ako ja a chcete sa čo najskôr cítiť aj na skalách ako doma, neočakávajte prvé výlety na skaly zázračné výkony. Radšej si zalezte kilometre „ľahších“ ciest, aby ste sa znova naučili vnímať štruktúru skaly, ukladať nohy precízne na malé stupy a získaly dôveru k nohám. Noha na skale naozaj nemusí ustreliť keď ju položíte na stup tak ako na vašej obľúbenej vyleštenej stene. Skúste sa zamerať na technicky čo najlepšie prelezenie cesty – ak sa vám zdá že ste niektoré miesto nevyriešili dobre ale moc prezhybovali, vráte sa a skúste s horným lanom inak – možno nájdete ľahší spôsob. Ak sa bojíte - skúste si pár krát cvične odskočiť do lana, na začiatku to chce veľa odhodlania, ale po pár riadených skokoch sa strach zmierni až napokon prejde.
Braňo Goga,
www.climb.sk