"A skôr, ako na detailných fotografiách steny začnú vznikať plány a línie novej cesty, objavuje sa v hlave jej názov - Fram. A ešte myšlienky na Fridtjofa Nansena, ktorého si nesmierne ctím. Stál pri zrode Spoločnosti národov. Po 1. svetovej vojne sa vďaka Nansenovým pasom dostávajú desaťtisíce mužov do svojich domov a k rodinám."
"V dvadsiatich rokoch svojou neuveriteľnou vôľou a aktivitou zachraňuje státisíce ľudí na Považí od smrti hladom. Vagóny obilia dávajú život mužíkom v Rusku, proti ktorému v tom čase stojí celý svet. Ctím si obdivuhodné činy veľkého humanistu. A pravdažeje tu Severný pól, jeho veľký sen."
"Nansen zostrojuje špeciálnu loď, ktorej dáva meno Fram. Zamrznutá do polárnych ľadov driftuje k pólu a po polárnej noci sa Nansen s Johansenom vydávajú ďalej pešo. Aj keď nedosiahnu najsevernejší bod, dostávajú sa najbližšie k pólu a ich rekord ostane dlhé roky neprekonaný."
"Po troch rokoch sa objavujú vo svete, ktorý ich už dávno pokladal za stratených a mŕtvych. Triumfálny návrat. Nansen sa na pól nedostal, ale požičiava loď krajanovi Amundsenovi, ktorý aj vďaka jeho radám stojí prvý na Južnom póle. Fram znamená v nórskom jazyku Vpred. Fram ako symbol nezlomnej vôle a vytrvalosti, ľudskej sily a dobrodružstva.
Fram ako inšpirácia pre novú cestu na Marmolade."
Toto napísal Igor v krásnom článku v časopise Jamesák.
Marmolada s cestami Přes rybu a Fram, foto: Peter Ondrejovič
Dostal som mail:
"Ahoj Peter, ako sa máš?
Včera jsem dostal zprávu, že Vašek Šatava s Dušanem Stoupou Janákem vylezli RP Fram, který jsi začínal kdysi s Korzičanem. Co na to říkáš, jako jeden z těch, kteří Fram zkoušeli?"
Teším sa, že sa do toho týto chlapci tak zakúsli a nenechali to po minuloročnom prelezení AF. Pred rokom som bol trocha zaskočený z použitia portaleže. Jaskyňa Ryba je celkom blízko problému a toto si myslím že vo Frame nemuselo byť. Každopádne im blahoprajem a teším sa, že Fram sa dostáva znova do pozornosti.
Becko vo Frame, foto: Igor Koller
My sme v 89 roku, kedy sme anabázu Framu otvárali, skončili ešte pod Rybou. Igor ešte razil názor nyty použiť len na štandoch a nie na postup. Padal som tam dosť dlhé tigre do skôb a vklínencov, ale v tom čase som mal pocit nesmrtelnosti a ani som neprotestoval že jediný nyt čo som dostal do pytlíku s maglajzom bol iba pre prípad beznádeje určený na návrat. Rok nato Igor skúsil iného spolulezca - Vonda. Vondo sa ale "nemal chuť hlušiť" a niektoré nervy drásajúce fleky v mierne položenom teréne doistil nitmi. Dostali sa len pod miesta kde som v úvodnom roku skončil a tak provokácia s krásnym menom Fram bola stále otvorená.
Pád vo Frame, foto: Igor Koller
V 91 som sa vrátil na Marmoladu znova. Aby bolo veselo, nahovoril som spústu kamarátov z ktorých dvaja prevzali po mne nasledujúce roky štafetu spolulezenia s Igorom Kollerom. Boli to Miro Piala a Dino Kuráň.
Po príjemnom dolezení starých dĺžok sme sa dostali pod miesta kde som v prvom roku skončil. Spomínam si ako si Igor dokonale pamätal nielen svoje dlžky ale aj moje. Navigoval ma z dola abych šetril energiu lebo všetko mal v hlave. Potešil ma nový nit ktorý bol pár metrov pod mojou poslednou skobou a vrhnul som sa na dlhý odlez v kolmom teréne. Rozhecovali ma tri parádné držky a komando pozorovateľov vo Via Italia. Liezli tam Andrej Chrastina a Miro Piala + Peter Frolo svoju prvú Marmoládsku skúsenosť. Myslím že pre Andreja to vtedy aj stačilo v takýchto stenách, ale s Mirom sme dali o pár dní Rybu. Ďalším pokusom som prerazil do spásnych terénov s chytmi ale stále bez zaistenia. Dĺžka končila u hodín jak dobrá roba v páse a to bol aj sakramensky dobrý štand pre Igorovu ťažkú technickú dĺžku ktorá nebola až tak morálová.
Igor Koller vo Frame, foto: Peter Ondrejovič
Mal som vtedy pocit, že Igor si vždycky tie istenia nejak vyčaruje ale dlho mu to trvá. Moje dĺžky mali pomerne málo istení a ani som sa príliš nezdržoval a radšej upaloval vpred. Posledná dĺžka pod Rybou bola zhmotnená nádhera s verdonskou skalou. Preliezol som ju nadoraz lán, 8+ s nejakými štyrma isteniami ale vedel som, že v Rybe všetko končí a ten podvečer už povegetíme v pohodlí Rybieho chvosta. Než sa Igor pripravil, nabil som do stropu jaskynky dobrý štandový nit a on ešte skúsil prvé metre narovnať pôvodný výlez z Rybieho chvosta. Ráno mi nit hodne dobre poslúžil pri vykláňaní sa a pozorovaní prvolezca. Igorovi trvalo dolezenie tejto dĺžky snáď 4 hodiny a ten čas nám neskôr chýbal. Mne začali problémy krátko po traverze vľavo a skončil som v nejakých dierkach ktorých bolo dosť málo aby som kombinovaným lezením po háčikoch a po svojich tým prerazil. Podstatné bolo, že tu boli dva nity a tak som sa nemusel obávať padať, no nepomohlo mi to. Za sedlom Ombreta sa ohlasovala búrka a tak sme zatrúbili na ústup. Pre mňa ako sa ukázalo definitývny.
Peter Ondrejovič a a Igor Koller pod Rybou
Rok nato som sa na Marmoladu ešte posledný krát vrátil, na skok a jednu cestu - Moderné časy. Ďalší rok 11. 9. 93 v deň Lančovho pádu v Yosemitoch som ja mal na skalách 35 metrový pád až na zem, našťastie lano zabralo tesne nad. Rozbil som si kotník s následkami. Z vážnym lezením bolo koniec. Začal som sa venovať cestovaniu a liezol už len rekreačne. Fandil som Igorovi a Mirovi Pialovi v ich atakoch steny. Vo Frame ale boli prenasledovaný nepriazňou počasia a tiež dávali prednosť iným projektom.
Takže je fajn, že štafetu po nich prevzali mladší, silnejší a udatnejší, tak ako to vystihuje Nansenova filozofia keď ponúkol svoju loď menom Fram tým čo prišli po ňom.
Peter Ondrejovič - Becko