Od lezenia k lietaniu

V cestách v ktorých som sa trápil o rok neskôr som sa s pôžitkom prechádzal. Bouldering mi dodával maximálnu silu a spojitosti s vrodenou vytrvalosťou som mohol riešiť ťažké cesty na hraniciach mojich možností. Pomaly sa mi splnili sny a ciele, prvé 8b a za tým 8a na OS. Radosť z volného pohybu po skale s obťažnosťou rástla.

Snažil som sa prenášať dosiahnutú obťažnosť do hôr, kde som zbieral skúsenosti. Za pár rokov som mal vylezených viac ako sto ciest v Dolomitoch a v Alpách. Z pohybu po horách som si vypestoval vnútornú sebaistotu a tam kde bolo pre ostatných zle odistené alebo zle odistitelné, mne sa tieto miesta liezli s prehľadom.

Cima Grande, Phantom, foto: Pavol Rajčan

Schachmatt na Konigspitze, foto: Pavol Rajčan

Začal som liezť zimných horách, drytooling bol pre to ideálnym tréningom. Najťažšie bolo, aby sa vo mne vyvinul pocit istoty - kontakt zbrane so skalou. Normálne je to práca na veľmi tenkom ľade, ale po čase som mal veľký cit pre zbraň a to my dodávalo istotu, z ktorej vychádzali aj dobré výsledky. Ťažšiu lanovú dĺžku v zimných horách som dokázal liezť s 3-4 isteniami a to zaručovalo rýchly postup.

Jedna kapitola boli spolulezci. Spomeniem troch najbližších Ivan,Wolfi a Markus, ľudia, ktorí boli v prvom rade moji priatelia a ľudia, ktorým som mohol dôverovať, čo bolo základom na krásne strávený čas v horách. Spomínam na krásne momenty ako sme si po troch dňoch v stene s Wolfim delili posledný kus čokolády, alebo s Markom trasúc sa, bivakovali na Marmolade. S Ivanom ako sa nám seklo lano pri zlanovaní po 24 hodinách v stene.

Vpredu spolulezec Ivan Padáč, foto: Pavol Rajčan

Ďalšou časťou môjho života bolo lyžovanie a skialpinizmus, ktoré som začal robiť od svojich 20 rokov. Bolo to a je u mňa, vždy niečím doplnkovým, ale veľmi dôležitým ako preniknúť do lavínovej problematiky, ktorá je najdôležitejšia v zimných horách a jej poznaním predídeme tragickým udalostiam. Viac než 150 alpských túr som absolvoval v zime, kde som mohol zdvihnúť svoju kondíciu a zozbierať množstvo skúseností.

Freeride v hlbokom snehu, foto: Pavol Rajčan

Dievčatá Duška a Nela, foto: Pavol Rajčan

Po siedmych rokoch plného nasadenia mojich horských záľub, som prišiel do bodu, kde som potreboval viac času. Mám rodinku s dvomi krásnymi dievčatami a okrem toho prácu. Jednoducho nemohol som si dovoliť v horách stráviť toľko času. Horské športy, ktoré som robil pre radosť, by ma mali naplniť a nabiť energiou, ale mňa to v posledných dvoch rokoch vyčerpávalo. Z tohto dôvodu sa strácala pomaly motivácia.

Prichádzal ešte u mňa impulz zúročiť moje skúsenosti a spraviť si Kurz horského vodcu. Po absolvovaní 80 dni kurzu som ho radšej prerušil a nie som si istý či to chcem vôbec v živote robiť, keď som videl realitu. Pomer nebezpečenstva objektívneho rizika, námahy a finančného ohodnotenia je príliš vysoký. Nebol som aj stotožnený výukou či už v Taliansku alebo na Slovensku. Rôzne zážitky z kurzu ma nenechali chladného. Spomínam február v Dolomitoch, čerstvo napadnutý sneh, tretí lavínový stupeň a ja vediem skupinku v 40 stupňovom svahu, zabárame sa meter do snehu. Inštruktor sa ma s úškrnom pýtal prečo nepokračujem vo výstupe či mám strach? Samozrejme skupinka, ktorá neskôr zlyžovávala žľab, tak odtrhla lavínu.

Z kurzu, foto: Pavol Rajčan

Ultental, foto: Pavol Rajčan

Slovenský kurz horských vodcov, tiež zaujímavá téma, kde chýbajú novodobé informácie. Inštruktori vyžadujú umelý rešpekt. Kto nebol v lavíne, nemá podla nich skúsenosti. Chýba odborná komunikácia a prístup. Verím, že sa to v budúcnosti dotiahne na požadovanú úroveň.

Prechod k lietaniu

Vývoj paraglidingovej výstroje podstatne pokročil dopredu a na trhu sa objavujú horské padáky. Ich váha je do dvoch kilogramov s malým objemom. Škoda by to bolo nevyužiť a mať k tomu zážitok z lietania. Nekonečné zostupy by som si mohol ušetriť a nahradiť letom do doliny. Keďže naposledy som lietal pred 15 rokmi a vedel som čo všetko to obnáša v alpských podmienkach lietať, tak moju myšlienku odkladám a posúvam, viem, že to nie je jednoduché znovu začať.

Hike&Fly Ortler, foto: Pavol Rajčan

Príprava na štart Similaun., foto: Markus Prantl

Jedného dna uzatváram dohodu s českou firmou Sky Paragliders - výrobcom ľahkej horskej výstroje. Požičiavajú mi výstroj. Prvý let je pre mňa náročný, po veľa rokoch pauzy mám pocity úplného začiatočníka. Druhý let bol už termický, kde som vletel do nežiadúceho klesavého prúdu, ktorý bol umocnený vetrom stekajúcim z hôr a môj padák začalo skladať až do úplného kolapsu, kde len posledných desať metrov nad lesom sa mi padák dostal do letovej podoby, po pristátí som bol rozhodnutý celú výstroj poslať naspať do firmy v presvedčení, že takéto nebezpečenstvo nemôžem ďalej podstupovať. Vďaka Markusovi Prantlovi skúsenému pilotovi, ktorý mi večer zavolal a vysvetlil situáciu prečo som sa do nej dostal a nahovoril ma na druhý deň s nim ísť na východ Slnka a následný zlet.

Let pri vychádzajúcich lúčoch svetla v kľudnom vzduchu letcami nazvanom „masielku“ vo mne rozpustil všetky obavy. Ráno sme vyšli na vyhliadkový kopec nad Meránom a čakal nás let, ktorý mal 2200 m prevýšenia. Polhodina letu, kde človek nemusel nič korigovať, len si vychutnávať krásne pohľady a užívať si trblietavé prvé lúče slnka. Pristátie bolo priamo pri firme kde pracujem. Krajšie ráno si človek nevie predstaviť a to bol ten moment pre mňa, keď som vedel, že sa lietaniu začnem venovať na plno. Samozrejme lezenie ustupovalo stále viac do úzadia.

Hike&Fly

Začala sa pre mňa nová éra, nadšenie, motivácia. Plánovanie výstupov a následných letov, študovanie meteorológie, spoznávanie ľudí okolo paraglidingu. Zbieranie skúseností v každom počasí, následná analýza, prehodnotenie situácie, počasia so skúsenejšími pilotmi ma rýchlo dostávali dopredu. Nasledovali výstupy ľadovcové vo vyšších horách.

Spomínam si na Similaun - kopec Otztalských Alpách s výškou 3600 m.Výstup sme začali neskoro a len hodinu pred zotmením sme mali odštartovať. Markusovi a Aaronovi sa podarilo odštartovať a hneď vytočili nad kopec, kde si krásne poletovali. Ja som sa oneskoril a čakali ma pri štarte zlé podmienky severné prúdenie bolo zo severu a prebíjala to západná termika. Ja som sa ocitol práve na strihu dvoch vetrov. Skoro hodinové pokusy o štart ma dovádzali k zúfalstvu. Nakoniec sa mi podarilo odštartovať, ale pristával som už v tme. Bol to podnet, kedy som sa plne začal venovať technike štartu.

Termické lietanie

Po nespočetných túrach a vzletoch by som rád svoje umenie rozšíril. Základ som mal už za sebou. Svoj horský padák Kea vymieňam za padák v športovej triede C. Začínajú prvé lety v termickom bordeli :-). Padák padá v rôznych zostavách,.psychika dostáva na frak, ale to je najlepšia škola aktívnej pilotáže. Pribúdajú uletené kilometre a nalietané hodiny, padák dostávam do ruky, skúsenosti je stále viac. Prvý sto kilometrový let je mojím míľnikom v Speikboden.
Som prekvapený ako sa rýchlo dajú lietať dlhé prelety. Jednoducho vytáčam jeden stupák za druhým. Treba sa držať len na hrebeni. Odčerpáva to z môjho „sudu psychickej energie“, ktorý je po pár hodinách letu prázdny, vplyvom riešenia rôznych nepredvídateľných situácii v turbulentnom prostredí a zvýšenej koncentrácie. Po pár hodinách letu musím pristáť nie z dôvodu malej výšky, ale proste sa nedokážem viac koncentrovať.

Lietanie v Dolomitoch, foto: Pavol Rajčan

Lety v mojich krásnych Dolomitoch, kde lietam v blízkosti stien, kde som pred tým liezol, naberám na výške oveľa rýchlejšie ako pri lezení a z výšky 3200 - 4000 m mám všetko pod sebou, výhľady určené len pre vtákov a mňa. Južná stena Marmolady, kde presne lietam okolo miesta, kde sme bivakovali. Lanové družstvo je práve v kľúčovej dĺžke Vinanzer - Messner, povzbudzujem chlapa, ktorý sa triasol ako osika. O pár minút som 300 m nad vrcholom Marmolady a ja môžem pokračovať v lete ďalej.

Marmolada z diaľky, foto: Pavol Rajčan

Na štarte, foto: Pavol Rajčan

Prelety XC lietanie

Prichádza nová sezóna a ja mám nový ciel „ďalej a dlhšie lietať“. Treba sa dôkladne pripraviť na novú XC sezónu. Kupujem novú X-alpovú výstroj. Padák triedy D. A môj prvý let 90% klapanec - začínam zase od začiatku potrebujem 50-letových hodín aby sme sa spriatelili a boli jedno telo. Treba vyriešiť stravu a toaletu počas letu. Začínam s mentálnym tréningom, kde sa snažím stavať na reálnych údajoch a dátach. Musím byť desať hodín psychicky fit a k tomu pomáhajú rôzne pomôcky tréningu, ktoré môžeme počas letu vytiahnuť ako žolíky spod rukáva.

Ďalšia príprava je štúdium XC-letov. Kreslenie si trojuholníkov premýšľať o kľúčových miestach, prúdenie dolných vetrov,konvergentné zóny a pomaly to prenášať do reálu. Na jar začínam zbierať plody -prvý 100km FAI trojuholník a to ešte vlastne nakreslený. Kilometre rýchlo pribúdajú - skúsenosti narastajú. Kľúčové miesta riešim jednoduchšie, alebo proste nie sú. Na kopci patrím medzi pilotov ktorí lietajú ďaleko a dlho.
Prišiel čas na Antholz miesto kde sa stretávajú tí najlepší aby nazbierali čo najviac bodov do tabuľky. Kopec kopcov kde sa dá odštartovať veľmi skoro. V dobrom dni sa dá uletieť prelet na uzavretej trati nad dvesto kilometrov.

Rekordný deň

Je ráno 5:00, 21. 5. 2016 príjemná atmosféra v aute s Markusom a Štefanom, ktorá predurčuje pekný deň. Predpoveď pre dnes je bezoblačnosť, slabé severné prúdenie, vysoký gradient a slabý tlakový rozdiel sa prevaľuje z južnej na severnú stranu Alp. Jediným tienistým údajom pre celý deň je relatívna nižšia základňa oblakov, ktorá sa pohybuje 3000 - 3200 m.

Na štarte je stovka pilotov každý v príprave, prvý ako vždy štartuje Berni. Vidím, že termická aktivita je dostatočná a 9:23 skáčem do vzduchoprázdna. Let odsýpa v pravidelných intervaloch vytočiť a zatlačiť na speed. Prvýkrát sa ocitám pri Grossglockneri, dobehol som prvú skupinu pilotov a prichádza dôležité rozhodnutie pokračovať ďalej a prvý otočný bod posunúť východne, ako ostatný zo skupinky. Zdá sa mi na preskok málo výšky a veľa ľadovcovej plochy, ktorá nie je termická. Otáčam a robím dobre. Zo skupiny sa dokázali naspäť vrátiť iba dvaja. Let cez Defregtental je rušený prebíjajúcim severným vetrom, ktorí spôsobuje turbulencie. Vydychujem si cez kľúčový Stellasatelpass. Naspäť musím letieť oproti vetru, ktorý v okolí Gitschberg silnie a ja začínam mať krízu a upúšťam od dobre zvoleného tempa. Druhý otočný bod volím tiež kratší po tom ako vidím spláchnutých pilotov na dne doliny.

Ridnaun druhý otočák, foto: Pavol Rajčan

Heilikreutzkofel, spokojnosť, foto: Pavol Rajčan

Kritické miesto je Lusen, kde sa škriabeme ako sa dá a výška narastá veľmi pomaly. Za tím prichádza strategická chyba na nálete k Heilikreitzkofelu, no chvála Bohu ustál som to a môžem ďalej letieť. Letím k červenej 800 m vysokej stene, treba sa len priblížiť a hneď priamym letom stúpam do základni oblaku. Ešte krátky skok k Valparolapass - základne sú v tomto mieste o 500 m nižšie a tak musím na drzo do oblaku a odniesť si z neho potrebnú výšku.

Cesta naspäť je nádhernou odmenou, pre ktorú sa oplatí absolvovať 10 hodín vo vzduchu. Priamym letom stúpam, už mi je jedno či som celý biely od srieňa, mám nekonečnú výšku, aby som doletel do cieľa. Pristávam a pozerám na Xctrack. Mám uletených 260 km, „neslýchané“, som nadšený. Slovenský rekord bez väčších problémov s prehľadom.

Ako ďalej?

Bola to náhoda alebo hviezdy boli dobre postavené? Asi nie, pridávam ďalšie lety, ktoré letím v pohode a bezpečne. 28. 6. 2016 sa mi podaril prelet 263 km FAI, ktorý je doterajším slovenským rekordom vo veľmi ťažkých podmienkach, kde jedna štvrtina letu bola zatienená. Myslím, že je ešte veľký potenciál posúvať hranice, ale k tomu sa mi nabáda otázka, "Prečo?". Dostávam sa do bodu, kde nechcem môj záujem robiť pre body alebo kilometre. Chcem to robiť pre seba samého a svoju spokojnosť a verte že krásny Hike&Fly alebo dvojhodinový let dá človeku viac pohody ako 10 hodinový vyčerpávajúci let.

databáza mojich preletov

Pavol Rajčan